Staršie ročníky si pamätajú pravidelný víkendový TV program, kedy sa žrebovalo z osudia. Výherca získal peknú sumu a tí ostatní dúfali, že budú na rade nabudúce. My „žrebujeme“ každý deň a vždy vyhrávame.
Olinku občas trápilo, že susedia mávajú niektorú zeleninu skôr, ako my a naše kríky boli ešte malé či plody na nich sa len nesmelo ukazovali. Typicky uhorky, susedia už zlikvidovaný porast, uhorky v pohároch a našim sa ako keby ani zo zeme nechcelo. Lenže keď oni pestujú nakladačky do pohárov a my šalátovky na celoročný konzum, teda od júla do novembra, čerstvo odtrhnuté. Nemienim si likvidovať zuby a kosti kyselinou octovou, radšej podporím kĺby čerstvou želatínou. Ich tajomstvo úspechu spočívalo v pravidelnom výdatnom hnojení umelými hnojivami. Ďakujem, neprosím.
Podobne je to aj s paradajkami. Susedia dobre že už nevaria pretlak a lečo na kilá a naše kríčky sú malé. No stačí počkať desať dní či dva týždne, naše rajčiny zmocnejú a narastú a zrazu sú obsypané zelenými guľami, len dozrieť. Nechradnú v suchu, ako tie za plotmi, plody na nich vydržia až do neskorej jesene. Najlepšie konzervovaná zelenina je na kríkoch, keď to počasie dovolí. A vlani dovolilo 😉
U nás nenájdete žiadne hybridy F1 a už vôbec nie do neba šplhajúce tornáda, ktoré treba vyštipovať. My na paradajky „nemáme čas“. Zasadíme, polievame, dáme poriadne kolíky, aby udržali tú úrodu. Máme kríčkové paradajky, zväčša vo vyvýšených záhonoch, takže oberáme postojačky 😉 A aj polievanie je pohodlnejšie, raz za tri dni cca 3 litre vody.
Ako vravím, my ani s paradajkami nešaškujeme. Olinka odtrhne spodné listy, lepšie potom odolávajú plesni, keď dole podfukuje, aj tak sú pol metra nad zemou. No tzv. zálistky ani iné listy netrháme. Vraj sa to robí preto, aby paradajky mali svetlo. Svetlo na čo? Aby dozrievali plody? A do školy ste chodili? A dávali ste pozor? Fotosyntéza prebieha v listoch, nie v plodoch! Neveríte? Tak si to vyskúšajte. Alebo si pozrite tieto fotografie.
Toľko paradajok, že sa tiskajú jedna k druhej. Poschovávané medzi listami, aspoň nie sú na slnku pečené. Siahnem rukou medzi listy, chytím niečo guľaté a „vytiahnem z osudia“ červenú paradajku. Jednu za druhou, päť kilo z kríka, keď sa nedarí. Lebo keď áno, deväť kilo ich bolo na jednom. Na jednom pol metra vysokom kríčku.
Úroda jedného kríčka paradajky, 2017
Samozrejme všetko pestované z vlastného osiva, z vlastných priesad. Naše rajčiny nie sú prvé v ulici, ale my sa s nikým nepretekáme. Celkom určite ale vydržia najdlhšie. Ako vravím, nemusím byť prvý, stačí, že som najlepší.
