V piatok po práci sme obaja išli rovno na našu chalupu, aby sme začali predĺženým víkendom našu jednotýždňovú dovolenku. Tento rok sme neplánovali ani ísť sa bicyklovať ani sa túlať po Európe, chceli sme si oddýchnuť pri našom psíkovi, starať sa o zverinec aj rastliny, skrátka chceli sme mať pokoj a kľud. Ten nám skončil v sobotu krátko popoludní.
Chodíme po záhrade naľahko, v tejto horúčave sú plavky najlepší odev. A keď ste v plavkách od skorého rána, telo sa prispôsobí a vôbec sa netreba báť spálenia od slnka. Takže ani mobil nie je kde mať, leží položený na stolíku pod slnečníkom, aby bol nablízku. Keď zazvoní Olinkin a vidím, že volá dcéra z Bratislavy, zodvihnem a vravím jej, že mamina už ide. Vyhŕkne na mňa, že v meste horí bytovka, kde bývame, že jej volala kamarátka.
Panika, des a hrôza. U nás sa ale nekoná. Pred dlhými rokmi som bol hasič a vyšetrovateľ požiarov, takže rýchlo ale so stoickým kľudom sme upratali veci, ktoré by mohli zmoknúť (pred dvomi hodinami ešte meteorológovia plánovali dážď), veci ktoré by vietor mohol rozfúkať, zatvorili Ronyho do voliéry, všetko pozamkýnali, zapli kamery a odchádzame do mesta. Keďže som sa na obed osviežil pivom, ešte nemôžem šoférovať, za volant sadá Olinka, ja mám čas na telefonáty. A plánovanie. Hlavná cesta, ktorá vedie okolo bytovky, bude zasekaná. Prichádzajúce hasičské autá, zvedavci, odchádzajúce sanitky. Okolo druhého sídliska bude problém zaparkovať. Pôjdeme paralelne s hlavnou cestou cez staršie sídlisko, odtiaľ bude z kopca slušný výhľad, aj na voľné parkovacie miesta. Nakoniec schádzame až k obchodnému stredisku, ktoré delí od bytovky trávnik a vedú k nej chodníky. Tu nebudeme nikomu zavadzať, ale ani nám nebudú, keď budeme chcieť odísť. A k „úniku“ tu máme dve cesty s rozdelením na celkom tri a jeden chodník, keby bolo zle.
Hovorím Olinke, kde má zaparkovať a súčasne hodnotím situáciu. Zo strechy dym nestúpa, len z bočného okna. „To nebude také zlé, ako to vyzerá“. To sa mi to hovorí, profesionálovi. Ostatní ľudia to vnímali inak.
Po zaparkovaní sme „sa vmiesili“ medzi ľudí. Stáli tu obyvatelia bytovky aj zvedavci. Všade samé ťažké hasičské autá. No len rebrík a jedna vysokotlaká cisterna s malým objemom vody je v akcii. Ostatné veľkoobjemové autá sú len v pohotovosti. Medzitým prichádzajú cisterna a rebrík zo susedného okresu. A onedlho aj 27 metrová plošina (na nej som rád trénoval) z iného kraja. Dispečing neponechal nič na náhodu, avšak nič z toho sa nepoužilo. Teda nejde o vážny oheň a je tu viac dymu, ako plameňov.
Stretávame sa so susedmi a zisťujeme, čo už vedia. Je to strašné. Stará pani, zhromažďujúca nepotrebné veci, ktoré „sa môžu hodiť“ a s ktorou problémy zápachu a neporiadku aj hygieny a škodcov sa snažili domoví dôverníci riešiť, len nikto zo štátnych orgánov si nechcel „páliť prsty“, vybehla na balkón horiaca a tam sa zrútila. Hasiči hasili z rebríka cez balkón a izbu aj cez schodište spomínaným vysokotlakom, teda škody nemusia byť veľké. Až neskôr sa dozvedáme, že v stúpačkách prasklo (plastové) vodovodné potrubie a spodné podlažia sú komplet vytopené. A horné vydymené. Čo je horšie?
Horí na štvrtom podlaží vchodu, kde bývame. Plamene poškodili aj balkón (a časť izby) našich dobrých známych na piatom poschodí. Náš byt je na šiestom a na druhú stranu od výťahu. Nás sa oheň netýka, len prípadný dym.
Po dvoch hodinách od nášho príchodu je „po paráde“. Oheň je zlikvidovaný, kontroluje sa stav objektu. Už počas požiaru som identifikoval zopár odborníkov. Môj bývalý sused, plynár Janko, chodí s prístrojom priveľmi pokojne aj na svoju flegmatickú povahu, teda v tomto smere nemáme problém. Občas ho hasiči zavolajú, ale vždy vyjde von a je kľudný, nikam rýchlo neuteká 😉 Policajt v civile je tiež pokojný, sem tam niekomu zavolá. Medzi hasičmi žiadna panika, majú to pod kontrolu, techniky je viac než dosť. Kde sú tie časy, keď sme boli radi za CAS-32 a jej 6 kubíkov vody. Jedna taká tu tiež stojí, bliká majákmi, ale netreba ju. Vonku sa na tráve hromadia dýchacie prístroje. Ešte si pamätám, aká „slasť“ to bola ísť s nimi „dnu“. Dnes je horúco, ťažké obleky a ešte toto na chrbte a maska, cez ktorej priezory je veľmi zúžený pohľad. A na schodisku okrem hadíc všakovaké kvetináče, skrinky, kreslá. A do toho dym z bytu, horúčava z tlejúcich vecí, nič nevidno. Kto nezažil, nepochopí. Súcitim s chlapmi a som rád, že to dnes nie je moja práca. Bol by som citovo zainteresovaný, je to môj dom. Asi by ma k tomu kolegovia ani nepustili.
V ochranných oblekoch s prilbou spoznávam nie len okresného veliteľa hasičov, veď sme nedávno spolu boli na výročnom stretnutí bývalých a súčasných kolegov, aj vyletného primátora. Majú svoju robotu, nechávam ich, až si ma sami všimnú a potom prehodíme pár slov. Keď s vyšetrovateľom polície prehovorím o jeho fotopráci a svojich skúsenostiach z minulosti, trochu sa rozprávame, keď zistí, že sme obyvatelia postihnutého vchodu a ešte radšej je, keď mu poskytneme telefonické kontakty na niektorých majiteľov bytu alebo miesto ich pracoviska. Viem, akú majú prácu oni, veď sme mávali nielen spoločné výjazdy, ale aj spoločné školenia. Vždy sa riešia aj „nepravdepodobné“ verzie: Úmysel (zločin), nešťastná náhoda a technická závada. Až nazhromaždené dôkazy vylučujú jednotlivé „falošné stopy“, dovtedy je všetko možné a každý podozrivý (kto neprišiel až neskôr).
Je už čas na čaj, keď krajský veliteľ hasičov (doteraz jediný pán na požiarovisku, kým ho neodovzdá policajtom a majiteľom) nechá zvolať po jednom zástupcovi z každého bytu zhoreného vchodu, aby ich informoval o aktuálnom stave a ďalšom postupe. Dozvedáme sa, že elektrina je komplet vypnutá, voda a plyn odstavené, prasknutým vodovodným potrubím v stúpačkach vytopené spodné poschodia. Nikto nebol zranený, ani z evakuovaných z horných podlaží po uhasení požiaru, zomrela majiteľka bytu. V jej byte je poškodený panel s obnaženou oceľovou výstužou, až do príchodu statika a jeho povolenia do objektu nikto nesmie. Lenže statici majú dovolenky, jediný ochotný ju prerušuje v Tatrách a je už na ceste…
V sprievode hasičov pôjdu obyvatelia bytov skontrolovať stav u nich a zobrať si cennosti, doklady, kto čo potrebuje. Dnes sa v dome spať nebude, pristavený je evakuačný autobus s klimatizáciou, vodou, dekami… a primátor ponúka pomoc tým, ktorí nemajú kam ísť na noc. Bude pristavený kontajner (dva, tri…) a každý môže vyhodiť, čo je zničené. Plus hasiči budú celú noc vyhadzovať zo zhoreniska zvyšky a kontrolovať prípadné ďalšie ohniská. Túto noc by som v bytovke aj tak nespal. Dole bude hučať agregát, svietiť svetlá pri kontajneri aj v byte a na schodisku a ten buchot. Ani túto robotu im nezávidím, skúsil som si.
Začína sa od najvyšších poschodí (a najstarších a najslabších osôb), takže na mňa príde rad o dobrú polhodinu. Dozvedám sa aj ďalšie informácie, s okresným veliteľom si len kývneme na pozdrav, stále má dosť práce a ani ja som nemal rád v akcii „kamarátov“. Zato policajt si pýta ďalšie informácie, ktoré mu spolu s Olinkou vieme poskytnúť. Asi nie som len ďalší obyčajný civil.
Vstupujem do bytovky v sprievode mladého hasiča. Dnes použil šesť dýchacích fliaš (jedna je na pol hodinu plus rezerva na únik), pešo na štvrté poschodie. Trénovali sme vo výcvikovej komore aj takéto situácie. Silné telo a silné srdce je nevyhnutnosť, pravidelný tréning samozrejmosť. Dnes som už na to starý, ale bez dýchačáku opatrne a vytrvalo postupujeme mokrým, špinavým a zaprataným schodišťom. Na štvorke je tma ako v noci, omietka odymená, svetlo roztopené ako švajčiarsky syr. Hlavne opatrne- prízvukuje mladý bývalý kolega. Som si toho vedomý. Je pri výstupe aj zostupe za mňa zodpovedný, ak sa zraním alebo skolabujem, ponesie ma na chrbte dole. Nemienim mu pridávať túto povinnosť.
Na našom poschodí je všetko v pohode. Otváram byt, najskôr však naučeným cvikom kontrolujem teplotu dverí na dvoch miestach, mladý na mňa mrká 😉 Niektoré reflexy sa nestrácajú. Otvorím byt bokom od dverí, nijaká teplota, nijaký dym. Vstupujeme do bytu, skúšam svoj trénovaný nos (lebo aj na záhrade rozoznám, či niekto páli lístie, drevo alebo seno), nič necítiť. Pohľad na veci ukazuje, že tu nikto nebol, všetko je na svojich miestach. Len pod stropmi je taký ľahký závan oparu. Trénované oko vidí. Cez dvere natlačilo trochu dymu do bytu. Otváram malé okná, zaisťujem ich proti zabuchnutiu a môžeme odísť. U nás je všetko v poriadku.
Schádzame okolo zdevastovanej štvorky, ale čo všetko je zničené, sa teraz posúdiť nedá. V byte je to jedna veľká čierna guča.
Som vonku a idem informovať, ale hlavne upokojiť, Olinku. Naozaj to nie je také zlé, ako to vyzerá. Potvrdzuje aj sused z piateho nad zhoreniskom. Dokonca aj ich mačka to zvládla, len si tuším vybrala jeden zo siedmych životov. Zdržíme sa ešte asi pol hodinku, posledný brífing hovorí, že info o výroku statika a zapojení médií na nepoškodenej strane vchodu bude mať mestská polícia. Rozlúčime sa s primátorom, so susedmi, ponúkame opäť pomoc, ak bude treba vodu, elektrinu, plyn, kuchyňu či kúpeľňu, jeden z nás príde do bytu a bude im k dispozícii. Vraciame sa k našej dovolenke v záhrade.
V nedeľu ráno ešte pred začiatkom raňajok volajú Olinke z Polície (sranda, odo mňa mali kopu informácií, ale ani nevedia ako sa volám a aké mám číslo 🙂 Iba ak by zavolali veliteľovi), že by potrebovali sprístupniť byt, pre kontrolu. Potvrdzujeme deviatu hodinu a urýchľujeme raňajky. Bez kávy odchádzame opäť do neďalekého mesta, tento raz po hlavnej a hlavným príjazdom zo zadu. Chceme si obzrieť situáciu.
V aute sme mali nabalené nádoby na prevoz obsahu mrazničky a bandasky s vodou. Pomaly stúpame schodiskom, väčšina je už uprataná, len štipľavý zápach a sadze sú všadeprítomné. Stretávame policajtov, prídu za nami, môžeme vstúpiť do bytu. Cestou stretávame susedov, opäť sa rozprávame o rozsahu škôd, ponúkame pomoc.
U nás vypínam záložák, nech nepiští, teraz už sú tu ľudia a viem, ako to vie naštvať. Opäť si kontrolujeme byt, komunikujeme so susedmi. Keď sa objaví na schodisku mikrofón s logom Markíza, zatváram dvere. Darmo, že je kameraman kamarátov syn, darmo že už som bol v štyroch televíziách (raz v súvislosti s požiarnou ochranou), nemám záujem nechať sa odvysielať zostrihaný. Bulvár nemá záujem o seriózne informácie, chce senzácie. Rád prenechám túto „česť“ susedke.
O chvíľu už klope polícia. Ani nejdú dnu, len chcú informácie, či nemáme niečo poškodené vodou alebo teplom, či u nás nehorelo. Potvrdzujeme, že je všetko v poriadku, žiadna škoda, pani si zapisuje meno a situáciu a ja len tak prehodím: „Aby si ľudia neskôr nemohli robiť neoprávnené nároky“. Len sa na mňa pozrie a mrkne okom 😉 Však vieme.
Vykladáme mrazničku aj veci z chladničky, ktoré by sa mohli pokaziť, balíme do prenosnej autochladničky, ktorú som ráno vychladil, a do termotašiek. Keď je všetko zbalené, zatvárame okná a s plnými rukami schádzame dolu zadymeným schodišťom. „Teraz len babky ocenia, že sme minulý mesiac najali do vchodu upratovaciu firmu!“, hovorím. Včera sme totiž tú pani, čo k nám chodí, večer stretli pri odchode a potvrdila, že už jej šéf avizoval nadčasy. Dlho sa totiž vo vchode bránili outsourcovať upratovanie schodiska a spoločných priestorov.
Odchádzame od paneláka, kde pár partají už upratuje to, čo ostalo z ich domovov. Kontajner sa pomaly plní, z časti oknom, z časti vedrami zo zeme, sklo končí v označenom kontajneri obďaleč. Všetko to ľudia vláčia v rukách po schodoch, opačným smerom bandasky s vodou, ktoré si odniekiaľ priviezli.
U nás vykladáme tašky v kuchyni, idem sa postarať o zvieratá, Olinka plní mrazničku a chladničku, ktorú sme sem kúpili vlani koncom leta. Zázračne sa jej to tam podarí naskladať, len hurka, ktorá je navyše, skončí na pekáči. Bude dnes na neskorý obed.
Konečne si varíme rannú kávu. Na poludnie, to sa nám už dávno nestalo. Dnes už toho aj tak veľa neurobíme. Tento víkend je teda fest iný, ako ostatné. Ale našťastie všetko dobre dopadlo. Aj keď si uvedomujem, aký je tento pohľad relatívny. Pre každého z nášho vchodu. Ale prežili sme a máme sa kam vrátiť. Hoci niektorí až po veľmi, veľmi veľkom úsilí.
Len v ústach ostáva tá trpká chuť, či naozaj kompetentní, na ktorých sa obyvatelia vchodu pravidelne obracali, nemohli urobiť viac, aby zabránili tejto tragédii. Lebo my sme to hovorili.
Pingback: A je po kovide