Máme vodu

A nie len preto, že teraz prší. Boli doby, kedy v takých dlhotrvajúcich dažďoch plávala predzáhradka ako ryžové pole a od domu do záhrady sa dalo prejsť len v gumákoch, neskôr po drevenej doske… Tie časy sú už dávno za nami, k údivu mnohých miestnych. Teraz hovorím o pitnej vode.

Dokázali sme najmokrejšiu záhradu v ulici premeniť na jednu z najkrajších. Po dvoch rokoch sme mali prvé výsledky, po piatich to bolo na nepoznanie. A riešením nebolo vybetónovanie odvodňovacích rigolov ani navozenie ton štrku. V permakultúrnej záhrade sú na to iné prostriedky. Pozrieť si to môžete v starších článkoch na tému voda.

A hoci máme studňu a aj jej nástavbu som opravil, stále sa nedalo hovoriť o pitnej vode, hoci základný rozbor nebránil používaniu vody ako pitnej. Tento rok sme, okrem iného, stáli pred otázkou, ako ďalej.

Doteraz vozíme pitnú vodu vo fľašiach z mesta. Na pitie, na čaj a kávu je to v pohode. Horšie je to pri porážke brojlerov alebo umývaní ovocia pred sušením. Dve dvojlitrovky sú málo. A keď už sme ako tak zariadili a sprevádzkovali kuchyňu, tak spotreba vody vzrástla. Pribudli päťlitrové bandasky. No ako trvalé riešenie to rozhodne nestačí. Určite nie, ak strávime v záhrade dvojtýždňovú dovolenku.

Jedno riešenie sa ponúkalo. Vybudovať malú vodárničku s príslušnými filtrami. V dome by to bol problém, mimo domu tiež nie jednoduchá záležitosť. A toho času je žalostne málo. Hlavne aby to v zime nezamŕzalo. Alebo sa pripojiť k sieti. Obecný vodovod totiž vedie tesne popri plote pred domom.

Tak som oslovil miestneho stavebného podnikateľa, bývalého kolegu, prebral to s projektantom aj starostom a po zvážení všetkých predpokladaných nákladov aj časovej náročnosti a ostatných aspektov sme sa rozhodli, že vybudujeme prípojku k rozvodu pitnej vody.

Chvíľu sa nič nedialo, lebo projekt, posúdenie u vodárenskej spoločnosti, potom na stavebnom úrade… Medzitým som odvozil Motúčkom dobrú zem z predzáhradky do rezervy, Olinka vybrala dotknuté rastliny a kríky, zrušili sme časť čínskeho múrika, všetko v opačnom poradí 😉 A zháňal som vodomernú šachtu. V okolí nikto nič nemal, na internete plno predajcov pochybných poľských výrobkov, s ktorými som po stavbe voliéry nechcel mať už nič spoločného. Ako budete reklamovať v zemi zasypanú betónovú opachu, ktorú treba doručiť do Waršavy alebo Gdaňska? Túúúdle.

Nakoniec doviezli skladačku zo Serede, tretí deň po objednaní. Zložili sme ju paleťákom na stavebnom dvore, lebo ešte nebola vykopaná jama. Ale na tretí deň už áno 😉 A netreba na ňu žeriav v našej úzkej ulici, dvaja ju poskladali. A ešte vyšla doprava menej, ako u tých poľských výrobkov.

Minibágrom sa u nás robilo už pred rokmi, pri budovaní vyvýšených záhonov, takže tento raz už nikoho v ulici takýto stroj neprekvapil. Ani nič nepoškodil. Vodári si skontrolovali jamu k potrubiu aj šachtu a zase sme čakali.

Dážď ich predbehol, takže sme museli šachtu vysušiť, ale v piatok popoludní bol vodomer v šachte a uličný ventil otvorený. Máme pitnú vodu v záhrade! Dvadsiatydeviaty deň po podpísaní prvého papiera.

Presnejšie by bolo v predzáhradke. A ešte nejaký deň trvalo, kým kamarát vodár zložil rozvod od ventilu pri vodomere podľa mojich predstáv. Ale už nemusíme voziť pitnú vodu do záhrady autom z mesta (hoci pramení nad našou záhradou a aj privádzač do úpravne v meste ide okolo našej záhrady na jej vrchu), stačí si nabrať do nádoby v predzáhradke. Otočíme ventilom a je to. Aké jednoduché 😉 Aspoň do prvých mrazov.

Ešte to nie je úplne hotové. Kovový poklop aj rebrík potrebuje náter kvalitnou farbou. Aj podopretie výtokového ventilu chce niečo sofistikovanejšie a krajšie, ako dve prekrížené latky. No a na ten spodný ventil na jar pripojiť hadicu, nech sa toľko nenabeháme 😉

Ešte túto jeseň navozím späť časť zeme, dokončíme čínsky múrik a Olinka chce vysadiť nejaké cibuľoviny. Nech je predzáhradka opäť rovnako pekná, ako pred začatím stavebných prác. A tú domácu vodáreň pri studni môžem urobiť pozdejšie 😉