Prvá lavička v záhrade

Čo by to bolo za záhradu, keby sa v nej stále len robilo a neoddychovalo? Záhradu si treba užiť a počas jej udržiavania si aj oddýchnuť. Máme niekoľko zákutí, ktoré sú príjemné, ale sedenie v nich je zatiaľ len provizórne. Dokončil som prvé miesto, ktorého poslaním je poskytnúť relax duši aj telu.

Zo začiatku sme radi sedávali pod starou jabloňou asi v prvej tretine záhrady. Tienila od juhu a celý deň sme sa museli posúvať, keď sme sa chceli skryť pred slnkom. Naše posedenia pod jabloňou skončili, keď začali z nej padať jablká na hlavy a sused si za plotom zriadil miniklietkový chov sliepok. Ich hlas nám nevadil, hlas to nebol.

Medzi domom a záhonmi sme si naplánovali rekreačnú zónu, ktorá dostala svoje kontúry po zbúraní starého ovčína a rekultivácii tohto miesta na uhorkovisko a tekvicovisko. Dominantou tu je krčmový slnečník a k nemu nosíme nie len gril a stolček, ale aj plastové kreslá z domu. Je tu fajn výhľad na záhony, vinohrad aj kríky a stromy za nimi až po vrch záhrady. Dobre sa tu oddychuje a debatuje s priateľmi, ale chcelo by to aj niečo s väčším súkromím. Ďalej od „centra diania“ ale aj od susedov a ich takmer neustále hrajúceho rádia.

Olinka by chcela do záhrady lavičku. Niekde v peknom zákutí, kde by sa dalo sadnúť a nikým nerušený rozjímať. Vyrobiť takú lavičku nie je technický problém, aj inšpirácií je dosť, len keby toho času dávali viacej. Aj sme chceli kúpiť hotovú lavičku. Ale jednu romanticko-tradičnú sme prepásli a tie ostatné lacné šmejdy sa nám nepáčili ani trochu. A tak sme si povedali, že nám raz cvrnkne do nosa…

A aj cvrnkla. Na nete som hľadal hotovú kovovú bráničku, keď som si všimol drevenú lavičku. Nápad dobrý, materiál slušný, prevedenie sa uvidí, keď ju budem mať v rukách. Však som kutil a modelár, vylepšil som viackrát aj Motúčko, opravil Zippera, nejaká lavička ma nerozhádže. A tak sme ju objednali, až hen z Holandska.

Že je to ďaleko, bolo vidieť už na škatuli. Prerazená diera na veľkej ploche, ale pod ňou drevo v poriadku. Po rozbalení… som našiel prasknutú doštičku stolčeka a vytrhnutý vrut, kvalitné lepidlo a zvierka to vyriešili, podobne ako druhý prasknutý spoj rámu lavičky. Ako vravím, som dlhoročný modelár 😉

Lavička je vyrobená z dreva akácie a namorená. Akácia je tvrdé drevo, výrobky z neho by mali mať dlhú životnosť. Lenže akácií je viacero druhov, kto vie, z akého presne vyrobili túto (a iné z rovnakej série). Vlastne vieme, z tej najlacnejšej akácie. Podporím ja dlhú trvácnosť našej lavičky radšej sám. A tak som ju natrel jednou vrstvou oleja Belinka, čo zvýšila zo stavby drevenej studne, a nevsiaknutý zvyšok dobre poutieral.

Na vnútornej strane stolčeka som vyskúšal aplikovať včelí vosk, rozpúšťaný teplovzdušnou pištoľou. Nejak sa mi to nepozdávalo (ani tá lacná pištoľ bez regulácie ani tá aplikácia) a vosk sa zle vpíjal do dreva, tak som ďalej nepokračoval.

Po pár dňoch som sa dal do montáže našej novej lavičky vo svoje dielni – teda na dvore 😀 Pre metrické skrutky sú v dreve zalisované matice, ale ja som pedant, všetky drevené spoje (tie som samozrejme olejom nenapustil) som poistil PVAC lepidlom. Keď lepidlo zatvrdlo, odniesli sme našu lavičku na jej nové miesto – na vyhliadkovú plošinu.

Je to miesto chrbtom otočené na kopec na západ, rastie tam už stálezelený živý plot a nad lavičkou sa týči majestátny orech. Po pravej strane upravená trnka, trochu nižšie aprimira bráni pohľadu mimo našu záhradu na juh, aj tak tam okrem neporiadku nič nemajú. Na ľavej strane rovnakú funkciu plní nashi hruška a nad ňou planá jabloň. So susedmi vychádzame dobre, ale nie sú to permakulturisti a nemusíme sa pozerať na starý plot, na ktorého spoločnej oprave sa nejak nevieme dohodnúť.

Pomedzi tieto prirodzené bariéry síce prenikne z bokov nejaký zvuk či hlas, ale zmysly zamestná pohľad na náš ovocný sad, vinohrad, záhony a novú studňu, ale tiež na dvor a bránu, keby nás niekto chcel opäť navštíviť. Najviac tu človek vníma bzukot hmyzu a spev vtákov, ako som nedávno zverejnil vo videu. A hlavne seba a svoje myšlienky. Skvelé miesto na oddych, relax, meditáciu.

Lavička je dlhá poldruha metra a je určená až pre tri osoby. Stred sa dá jednoduchým pohybom vďaka nožničkovému mechanizmu zdvihnúť a je z neho stolček, napríklad na kávu 🙂 No povedzte, nevyzerá skvele? 😉

Keďže je rám zhotovený z palcových latiek, neviem si predstaviť sedieť na lavičke tri dospelé osoby, nebolo by to bezpečné – pre lavičku. Však vravím, že som modelár a kutil, už mám pripravené riešenie, aby som sa nebál pustiť na lavičku moju mamu a svokru naraz 😉

Medzičasom som využil slnečné počasie a predsa len začal voskovať lavičku včelím voskom. Ten som získal rozpustením zlomkov voštín od kamaráta vo vodnom kúpeli. Po vyčistení som koláč rozlámal na výseče a za pomoci slnečného a ľudského tepla najprv natriem vosk na drevo a potom ho handričkou vtieram do dreva. Po daždi je krásne vidieť, kde som to už urobil, tam voda stojí vo veľkej kvapke na povrchu ako v reklame na superleštenku na autá, a kde ešte nie, tam je povrch hladký (že by voda odtiekla?). Vtieram to asi dostatočne dobre, ešte sa mi nepodarilo sa k lavičke prilepiť ani si zašpiniť nohavice. Dokonca aj sused ma pochválil, že sa tá drina oplatí, lebo to vydrží potom večne. Nám by stačilo takých tridsať rokov…

Samozrejme, že lavičku na zimu schováme v dome, nenecháme ju na snehu a mraze. Ale radi by sme ju mali vonku od jari do jesene. Aby sme si mohli kedykoľvek na chvíľu sadnúť a oddýchnuť si alebo sa len tak kochať našou prírodnou záhradou. Lebo naša záhrada nie je miestom, kam sa chodí pracovať, ale miestom, kde žijeme.