Sebeckosť? Arogancia? Nezáujem? Pohodlnosť? Čo charakterizuje postavy z českého filmu Účastníci zájezdu, keď sa im vodiči autobusu snažia spríjemniť cestu za poznaním dovtedy zakázaného Západu? Aj keď určitú „osobitosť“ nemožno uprieť ani im 😉
A tak ľudia, ktorí dovtedy pili kávu len doma z horčičáku a lóger vylievali do záchodu, sa rovnako správajú aj k moderným výdobytkom situácie, do ktorej sa dostali. Ako hovoria Nemci, čo nemá cenu nemá hodnotu. Darovanému koňovi sa síce na zuby nepozeráme, ale z cudzieho krv netečie.
Ale dnešný článok nebude o filme ani o ponožkách v sandáloch. Bude o recyklácii. Hoci keď dvaja robia to isté, nie je to isté. Ale dosť bolo pre dnešok prísloví a porekadiel. Spomínam si na jednu príhodu spred pár rokov, kedy uvedomelý Bratislavčan, vedený progresívnou vlnou starostlivosti o životné prostredie, po náročnom dni v skutočnej prírode, vyplnenom prácou pri budovaní plota, v návale galantnosti nalial všetkým starším na osvieženie vodu do pohárov a prázdnu dvojlitrovú PET fľašu energicky pokrčil. Na moju rýchlu reakciu, že čo to robí, v polovičke svojej recyklačnej veľkomestskej činnosti ustal a nechápavo opáčil, že veď predsa ekologicky likviduje použitý plastový obal. Na čo dostal vysvetlenie, že v normálnom svete sa ten obal ešte veľakrát použije na donesenie pitnej vody z mesta (vtedy sme ešte nemali prípojku na vodu), neskôr na technickú vodu napríklad pre riedenie akrylových farieb a nakoniec poslúži ako mikrosklenník na sadenice alebo ako lievik a nádoba na miešanie farieb či umývanie štetcov. Že ekologické využitie raz použitého obalu či iného materiálu neznamená jeho okamžitú likvidáciu, ale dlhodobé používanie, kým sa používať na niečo dá a až potom skončí v odpade, napríklad recyklovanom.
A takýchto „moderných“, rozumej zblbnutých ľudí je okolo nás neúrekom. O to viac zamrzí, keď sú z rodiny. Nie je tajomstvom, že sme schopní sezónne vyprodukovať viac potravín, ako sami dokážeme spotrebovať, a to aj vtedy, keď časť úrody konzervujeme na neskôr. Takže je pre nás samozrejmé, že kvalitnými, dá sa povedať bio potravinami, čerstvými aj uchovanými, zásobujeme ľudí okolo seba. A samozrejme toto jedlo dostávajú v obaloch, ako inak doručíte lečo, lekvár, zatváraniny alebo vajíčka?
No často na otázku pri ďalšom stretnutí „A poháriky ste doniesli?“ počujeme zápornú odpoveď. Zabudnúť človek môže, nestihnúť pri rýchlej ceste tiež. No keď sa dozviete, že niekto nové, raz použité sklenené poháre s vrchnákmi, ktoré ste nedávno kúpili, aby bolo do čoho úrodu ukladať, jednoducho vyhodí do kontajnera, tak čo si máte o tom/ňom myslieť?
Moja reakcia býva jednoduchá, taká nešportová. Nedáš? Nedostaneš.
